Kontakt

 

 

 

 

 

 

 

Ľuboš Kolenič - separee
lubos.kolenic@gmail.com

 

Môj rybársky životopis.

9.1.2012 NOVINKA Životopis, Trvalý odkaz

Kapitola č.2 - Amatér na súkromáku

 

 Zážitok z Mišovho ulovenia kapitálneho kapra vo mne zanechal veľmi silný dojem. Každú voľnú chvíľu som na ten moment spomínal a pri tej príležitosti aj rozmýšľal o svojej budúcej kariére rybára. Samozrejme som nezostal len pri rozmýšľaní a neúnavne som Martina bombardoval otázkami čo mám teda teraz robiť. Bol už september a bolo jasné že vybaviť rybársky lístok a povolenie pre nováčika je nemožné. Martin mi ale vysvetlil že existujú súkromné rybníky, kde nebudem papiere potrebovať, kde môže chytať úplne každý. Z odstupom času už viem, že ísť ako úplný začiatočník chytať ryby na súkromák, nebol správny krok, ale vtedy mi to bolo jedno. Chcel som chytať ryby a to čo najskôr a čo najväčšie. Nikto mi nevysvetlil, že by som si tým mal prejsť postupne od malých rybičiek na malých vodách, cez rôzne techniky lovu a až po niekoľkých rokoch sa dostať k zaslúženému a poctivo odsedenému úlovku kapitálnej ryby. Pod veľkým tlakom teda Martin nakoniec súhlasil, že sa ma ujme a stane sa mojím učiteľom. Ako prvú rybolovnú techniku pre mňa vybral plávanú a k tomu aj vyhovujúci súkromák na túto techniku lovu zameraný.

Hneď prvú septembrovú sobotu sme už o piatej ráno sedeli v aute na ceste do Maďarska na plavačkársky súkromák. O siedmej sme mali obsadené miesta a Martin ma zoznamoval s náčiním. Tým bol matchový prút o dĺžke 3,9 metra
a maličký navijak s vlascom o priemere 0,18mm. Pamätám si, že sa mi takáto výbava vtedy zdala akási slabá na to, že chcem chytať 15-kilové ryby. Martin sa rozhodol že v ten deň sa nebudeme zdržovať školením o montážach a rybárskych uzloch, jednoducho mi to celé naviazal pripravil a „Nech sa páči, chytaj“.
A tak som tam sedel s pohľadom upreným na plavák, ktorý sa mi na prvýkrát podarilo aj s celou priebežnou montážou nahodiť asi tak 10 metrov pred seba. Plavák sa každých päť minút ponoril a vynoril priamo pred mojimi očami, ale ja som dokázal zareagovať len tak, že som pohyb plaváku zakaždým dokonale napodobnil. Takto ma tam mykalo pár hodím. Sem-tam som prút vytiahol a pri pohľade na prázdny háčik som Martinovi hlásil „Bol tam, sviniar!!“
Pomaly ale isto sa blížilo poludnie a Maťa ma začala s veľkým rehotom podpichovať, či som si istý že chcem byť rybár. Zrazu sa plavák opäť potopil, znova som tento pohyb veľmi vierohodne napodobnil, no keď sa plavák nie a nie vynoriť začínal som panikáriť. Silón, ktorý pôvodne visel zo špičky udice v oblúku do vody sa zrazu napol. Nikto ma na túto chvíľu nepripravil. Martin si akosi neuvedomil že by som aj ja mohol v ten deň niečo chytiť. Mne sa však zrazu rozjasnilo a v momente som siahal po udici, ktorej už veľa nechýbalo, aby ju ryba stiahla do vody. Sekol som s udicou tak silno ako som vedel, ale v tej istej chvíli ako som zacítil váhu ryby sa rozvrčala povolená brzda navijaku. Špičkou udice som narazil do konárov stromu ktorý stál pár metrov za mnou. To už ma sledoval aj Martin a snažil sa mi v rýchlosti dávať ďalšie inštrukcie. „Zatiahni brzdu!!“ To sa mi po pár sekundách skúmania navijaku podarilo, ale stále som visel špičkou prútu v konároch. Tento problém za mňa veľmi rýchlo vyriešila samotná ryba, ktorá zrazu opäť napla silón a špičku prútu z konárov silným výpadom vyslobodila. Adrenalín v mojich žilách dosiahol v tom momente tie najvyššie hodnoty a mohol sa začať ten najnemotornejší súboj v histórii rybárstva. Trvalo mi to zhruba 10 minút, kým som za stáleho povoľovania a zaťahovania brzdy dostal rybu do podberáku. Keď sa kaprík šupináč ocitol na podložke, napätie vo mne pomaly upadalo. Vystriedal ho však pocit víťazstva, ktorý asi v každom chlapovi prebudí ten známy a od prírody nainfikovaný inštinkt lovca. Martin mi pomohol kapríka oslobodiť z podberáku a vytiahol mu háčik ktorý bol spoľahlivo zapichnutý v hornej časti papule. S tým najvyškerenejším úsmevom mi potriasol rukou a do druhej mi strčil meter. Chvíľku mi trvalo, kým som kapríka presvedčil že tým metrom mu neublížim a keď sa ukľudnil nameral som mu 65cm. Podľa Martina to bol na môj prvý úlovok veľmi slušná ryba, ale cez všetky pocity ktoré som prežíval,sa táto veta len stratila v zhluku zvukov. Následne som kapríka veľmi opatrne a z maximálnym rešpektom vrátil do vody.

Rozmotal som úplne neuveriteľne do podberáka zapletenú montáž, na háčik napichol dve zrnká kukurice, nahodil a chytal ďalej. Kapríky pravdepodobne už vedeli že majú dočinenia z absolútnym amatérom, lebo to vyzeralo, že si zo mňa robia srandu. Plavák na hladine robil neustále prapodivné pohyby do strán, dvíhal sa, potápal sa, mňa na brehu mykalo, ako pri epileptickom záchvate a v tom momente keď som už siahal po udici, zábery prestali. Pár krát som takéto falošné zábery aj sekol a špička prútu dostávala pri úderoch do konárov nad mojou hlavou teda slušne zabrať, ale z vody som zakaždým vytiahol len prázdnu montáž a na háčiku miesto dvoch zrniek kukurice iba jedno. Kapríky sa pod hladinou museli od smiechu za bruchá chytať, ale nakoniec sa nado mnou zľutovali. Vybrali zrejme toho najmenšieho kapríka z partie a pripravili pre mňa ďalšiu užitočnú rybársku skúsenosť. Ja som si zatiaľ celkom spokojne sedel na brehu. Akurát ma už z neustáleho čumenia na plavák začínala bolieť hlava, keď v tom sa plavák na stotinu sekundy ponoril skoro celý pod vodu, následne vystrelil z vody ako raketa a ľahol na hladinu. Zároveň so mnou sledoval môj plavák aj Martin a keď videl čo sa s ním deje dal mi jednoznačné inštrukcie:"Sekaj!" Nezdvihol som prút snáď ani o 60 stupňov, keď ma ryba svojou váhou razantne zastavila, aby uchránila môj prút od ďalšieho nárazu do stromu. Povedal som si že tentokrát nebudem za babráka a rybu zdolám profesionálnym spôsobom. Trošku som povolil brzdu, aby mal kaprík priestor na svoje výpady a s vážnou tvárou skúseného plaváčkara som dovíjal vlasec. Súboj netrval snáď ani päť minút, dnes ma mrzí že som si súboje s pomerne veľkými kaprami na tak jemné náčinie neužíval dlhšie. Na brehu sme zmerali ďalšieho kapríka, tentokrát menšieho o tri centimetre. Keď som rybu po chvíli vrátil vode, dočkal som sa konečne školenia o kaprích záberoch. To, čoho som bol svedkom bola tzv. „vypľúvačka“, keď kaprík zoberie nástrahu z dna a v papuli si ju nesie smerom k hladine. „Vypľúvačka je dodnes mojim najobľúbenejším plavačkarským záberom, je totiž jasné, že nejde o rybu ktorá len ďobe do nástrahy, ani o rybu ktorá sa mi obtrela o silón, ale naopak , že má nástrahu pevne v papuli.

V ten deň sa už nič zaujímavé nestalo, kapríky si zrejme povedali že mi to na jednu rybačku stačí. Možno by som toho chytil aj viac, ale nemal som ešte tak dobre vycibrené reflexy,aby som dokázal premeniť každý záber na úlovok. Z rybačky som sa vracal príjemne unavený, plný zážitkov, o ktorých som cítil nepotlačiteľnú potrebu hovoriť. Martin ma pri tejto debate trošku schladil informáciou, že ryby, ktoré sme dnes chytali, boli z tých najmenších v tomto rybníku. Sú tam napustené kapre od 60cm vyššie a najväčší ktorý tam pláva má 25 kg. Každý rok sem doplnia len toľko kaprov , koľko sa v minulej sezóne odnieslo, aby im v tomto malom rybníčku nebolo tesno a aby sa vyhli malým kaprom z výteru, žije tu s nimi pár šťúk. Vždy v júni tam správca napustí pár sto kilogramov afrických sumcov a problém malých rýb je vyriešený.

Je jasné že s takýmto zážitkom uviaznutým v hlave som nemohol čakať, kým si na začiatku roka 2011 vybavím papiere, nakúpim výbavu a budem regulárne chytať. Na tento súkromák som v roku 2010 vrátil ešte 6 krát. Všetky rybačky trvali, tak ako tá prvá, len od rána do večera a boli jej aj veľmi podobné, stúpal len počet úlovkov a pomaličky aj ich veľkosť. Môj súkromákový „osobák“ sa posunul na 72cm. Medzičasom som doma trénoval viazanie háčikov a montáží a na rybačkách som bol čím ďalej samostatnejší, akurát že som používal náčinie požičané od Martinovho starého otca. Nedá mi však nespomenúť poslednú rybačku na tomto súkromáku v roku 2011. Bola polovica novembra a na Slovensku sme oslavovali Deň boja za slobodu a demokraciu, zatiaľ čo v Maďarsku bol bežný pracovný deň. Sľubovali sme si od toho, že rybník bude prázdny a všetky kapríky zostanú pre nás. Keďže o rybárskom oblečení som v tej dobe ešte len sníval, aby som pri vode nezamrzol, obliekol som sa do svojej snowboardovej výstroje. Správca Tamáš musel v sebe silno potláčať výbuch smiechu keď ma tam v ten deň ráno o siedmej zbadal stáť pri bráne, ako snehuliaka. Vyzeralo to, že počasie nám nie je naklonené, teploty sa hýbali len tesne nad nulou a fučal silný vietor, ktorý na hladine robil pomerne veľké vlny. Rozhodli sme sa preto použiť predvážené plaváky, ktoré by mohli túto fujavicu ustáť. Za prvú hodinu sme vytiahli dvoch podseknutých kaprov, čo bolo pre nás horšie ako nechytiť vôbec nič. Zábery boli len jemné, predvážený plavák totižto nedokázal kopírovať pohyb kapra smerom k hladine s nástrahou v papuli, a ak áno nebolo to pre veľké vlny z brehu vidno. Ja som teda zmenil montáž a dal som tam nepredvážený plavák. To si vyžadovalo vybrať si jedno miesto s rovným dnom a čo najpresnejšie zmerať na tomto mieste hĺbku. Ukázalo sa, že som nemohol urobiť lepšie. Ryby boli totiž všetky na nami zakŕmených miestach, ale my sme v silnom vetre nedokázali rozoznať zábery. Keď som mal na poludnie na brehu siedmeho kapríka, Martin prekonal svoju hrdosť a vymenil plaváky. Je to predsa len trochu nelogické, veď práve na to sú dobré predvážené plaváky, do silného vetra, na rozbúrenú hladinu. Dnes to ale paradoxne a však veľmi efektívne fungovalo naopak. Aby sme ryby nepodsekávali, museli sme si počkať na jednoznačné zábery a tie nám predvážené plaváky neposkytovali. Klasický plavák mal síce niekedy problém udržať sa na hladine, ale keď Kaprík zobral nástrahu, bez zaváhania vystreli do výšky a ľahol si na vodu. V ten deň som zažil zatiaľ najefektívnejšiu rybačku vo svojom živote, keď sme za 8 hodín chytili 24 kaprov od 60 do 70 cm a musím sa pochváliť že pätnásť z nich skončilo na mojom prúte. Na tento úžasný deň dodnes spomínam, ako na najúspešnejšiu súkromákovú rybačku.

Průměrná známka: 1,00

Komentář ke článku (0)